„Otoo, a naozaj tam musíme ísť?“ zaprosíkal.
„Emilko, počul si šéfa. Rozkaz je rozkaz,“ odvetil neústupne Oto.
Krčili sa za múrmi dúfajúc, že ich nikto nevidí, aj keď sa tadiaľ premlelo veľké množstvo ľudí. Videli ich takmer všetci, no nikto im nepripisoval veľký význam. Čo už je len na páre holubov sediacich na zámockom múre?
Jediná, ktorú nenápadné operence trápili, bola princezná, teda každý deň od 9 do 17 princezná, ktorá znechutene žmúrila proti slnku. Dneska jej prischla služba na terasách nad Huňadyho sálou, takzvanou Huňadyčkou, a akurát dnes muselo tak príšerne pripekať. A teraz ešte aj tie holuby! Keď sa sem hlásila, tak si naivne namýšľala, že každodenný pobyt na zámku je veľmi romantický a inšpiratívny, že bude ľuďom odovzdávať poznatky a lásku k histórii, a nie, že sa bude musieť hrať na policajta na križovatke a navigovať tých tupcov, či česať koberce a teraz ešte aj plašiť holuby!
„Prví poobední návštevníci vchádzajú na zámocký okruh,“ ozvalo sa z vysielačky.
Povzdychla si a radšej si sadla na svoj improvizovaný trón. Poslední predobední ešte ani neodišli. Zas nebude čas na obed. Nuž čo, taký je údel princezien.
„Dobre, Emilko, takže na tri. Raz…“
„Nemôžeš ísť ty?“
„Snáď sa nebojíš?“
„Určite nie. Ja len, že vždy mi šlo lepšie stráženie…“
„Tak fajn, pôjdem sa tam pozrieť. Hneď som tu,“ povedal a zletel do zastrešeného priestoru medzi dvoma vyhliadkovými terasami. Princezná na stráži ani len pohľad nezdvihla, zunovaná životom. Oto bol do minúty späť.
„A ani to nebolelo, Emilko, vidíš? Nabudúce ideš ty, inak poletíš. Každopádne, myslím, že to tu nášmu plánu plne vyhovuje. Z tej chodbičky sa dá dostať na povalu Huňadyčky, takže myslím, že môžeme ísť referovať šéfovi.“ Odleteli.
„Konečne sú preč,“ pomyslela si princezná. Kto vie, či to patrilo posledným návštevníkom alebo holubom. Spokojne sa začítala do knihy a čakala, kým sa niekto zľutuje a príde ju vystriedať na obed.
„Šéfe, je to presne tak, ako ste hovorili! To miesto nám perfektne vyhovuje! Vy sa teda vyznáte!“ nadšene priletel Emil k šéfovi.
„Samozrejme, musím sa vyznať. Nevediem Holubiarov len tak pre nič za nič,“ pokojne odvetil vypasený holub. „Ako je na tom zvyšok tímu, Oto?“
„Už vyše týždňa zvyšujeme intenzitu náletov na celý zámok, nulová pravidelnosť. Nič netušia.“
„Si si istý, že si vás všimli tam, kde mali?“
„Jasné. Pri Huňadyčke sa kryjeme, inde pútame pozornosť. Jano predvčerom vletel na druhé, Igor ešte predtým do jaskyne. Až vrátnik ho musel ísť vyháňať. Ešte máme pár vecí naplánovaných a budúci týždeň sa akcia Kohút môže spustiť.“
„Skvelá práca, chlapci. Som spokojný. Nezabudnite ma aj naďalej informovať, náš klient je veľavážený pán. A, Oto, pošlite správu, že zásielka je na ceste.“
…..
Princezná opäť sedela na svojom improvizovanom tróne, presne ako pred týždňom. Už ju to prestávalo baviť. Stihla prečítať všetky knihy, čo chcela, tak jej neostávalo nič iné ako bezcieľne brázdiť internet. Čo iné sa dá robiť v práci?
Zrazu cinkla správa v skupinovom čete. Prevrátila očami. Nemala rada skupinové čety, no i tak ich vždy oddane čítala. Niekto sa pýtal, čo robia hasiči pred zámkom. „Hmm, takže dráma..“ pomyslela si. Vyhovovalo jej to. Konečne sa niečo dialo. Potrebovala si spestriť deň. Včera nejaký holub napadol kolegyňu, dneska hasiči. Cink-cink. Vraj zo zoo uletel papagáj a teraz ho hasiči naháňajú. „Lol.“ Odoslané.
Zatiaľ, čo sa princezná smiala, holuby využili príležitosť a nenápadne vošli na povalu. Nie, že by si ich princezná nevšimla, ale načo sa namáhať, keď sa dejú zaujímavejšie veci. Škoda…
„Pán Hútko, teší ma, že ste prijali pozvanie k nám do Hniezda. Vďaka za prejavenú dôveru v tejto chúlostivej záležitosti. Ubezpečujem vás, že už onedlho bude ten obraz pod našimi ochrannými krídlami.“
„Ďakujem, spolieham sa na vašu organizáciu. Ako viete, ten obraz má pre mňa nevýslovnú hodnotu. Názov „Jastrab útočiaci na hydinu“ možno neprezrádza veľa, no na tom obraze je môj pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra…starý otec. Viete, on bol veľmi dôležitý hodnostár v Antverpách, nie len tak hocaký kohút. Preto ma veľmi rmúti, keď je vyzobrazený ako slaboch. Bol to hrdina, na ktorého by si nejaké jastraby len tak nedovolili. Vytvorili to jeho nepriatelia, aby ho zničili. No náš rod je hrdý, my sa len tak nedáme a budeme bojovať ďalej!“
„Fíha! A kde to bojoval váš veľavážený predok?“ spýtal sa nadšene Emilko.
„No, viete,“ zamyslel sa pán Hútko, „on.. on vybojoval práva pre kohútov v Európe. A svojim potomkom zanechal odkaz, aby sme bojovali ďalej voči tým, čo nás utláčajú. A viete, náš rod je hrdý, my sa len tak nedáme a…“
„Isteže,“ prerušil ho šéf Holubiarov, „je mi to úplne jasné. A i keby to tak nebolo, nič to nezmení na našej dohode.“
„Dobre, chlapci, ide sa na to,“ zašepkal Oto a škrtol zápalkou. Ostatné holuby ho nasledovali. Zrazu sa celá povala Huňadyčky rozžiarila. Zápalky popadali a kŕdeľ Holubiarov vyletel von ani raketa.
Princezná na ten zvuk zdvihla zrak. Žeby sa aj u nej deje niečo zaujímavé? Toľko holubov! Na tom niečo nesedí. Rýchlo vybehla pozrieť na druhú terasu. Teda, to bol pôvodný plán, no žiara z tmavej povaly jej naznačila, že to nebude potrebné, lebo koreň problému našla. Bez premýšľania vybehla aj ona von, v dyme sa dobre nedýcha. Trasúcim hlasom do vysielačky povedala signál. „Horí“ sa ozvalo v miestnostiach po celom zámku. Začala sa panika.
Kapitán má ísť z lode až posledný, no sezónni zamestnanci určite kapitánom nie sú, preto sa pratali kade-ľahšie, niektorí dúfajúc, že im preplatia aj zvyšné hodiny. Všetci sa zhromaždili pri vrátnici a ako aj počas pracovnej doby, aj teraz neúnavne ignorovali návštevníkov. Prilepená na mobile, princezná si spomenula na hasičov, ktorí mali blízko výjazd. Nie preto, že by mohli prísť pomôcť. Skôr preto, že ju zaujímalo, či si poradili s nezbedným papagájom. Našťastie sa čoskoro zjavili aj na zámku, keďže pán riaditeľ, ktorý mal pod povalou kanceláriu, sa so svojou loďou potopiť nechcel, takže pri troche šťastia bude príležitosť sa spýtať.
Hasiči hasili, návštevníci panikárili, dozor ignoroval, takže všetko bolo v najlepšom poriadku. Nikto si ani len nevšimol, že obraz z Huňadyčky zmizol. Teda, takmer nikto.
„Páni, dobrá práca. Šéf bude isto spokojný,“ pochválil svojich kumpánov Oto letiac za nimi. Už boli za zámockou priekopou. No zrazu sa oproti nim zjavil kŕdeľ kačíc.
Boli to tajní detektívi zo zámockej priekopy a celý čas sledovali aktivitu Holubiarov. Takmer im unikli, no vďaka svojej zohratosti sa im podarilo obkľúčiť zlodejov zo všetkých strán a získať obraz späť. Oto však popri nich prekĺzol a upaľoval k šéfovi.
Nečakal, že tam bude aj klient. Zavolal si šéfa bokom a nervózne mu prerozprával, čo sa stalo. Pán Hútko to započul a neskutočne sa nahneval. Zrazu strhol zo seba masku a z pána Hútka sa stal pán Trabjas. A Trabjas zaútočil.
Poznámky autora:
Tento príbeh, nech je akokoľvek zvláštny a nezmyselný, bol do istej miery inšpirovaný mojou letnou brigádou v Bojniciach, kde hasiči naozaj zasahovali, aby chytili uleteného papagája, a holuby nám lietali do všetkých otvorených okien či dverí.
Obraz z príbehu – klikYours Truly
